Kubčo na snímku s kamarády zcela vlevo FOTO – archiv J. Tomaškoviče

Kubčo: Po nás prídu ďalší!

Jakub »Kubčo« Tomaškovič není celebrita a vlastně ani žádná VIP. I když jen zdánlivě. Ač běžný smrtelník, inspiruje daleko víc, než kde která celebrita. I on by mohl mít svou pověstnou 13. komnatu - ač diabetik, pere se se životem o to pevněji, nekompromisně. Po otcově vzoru je horským průvodcem (členem Unie Mezinárodní asociace horských průvodců), spravuje čistírnu odpadních vod v Tatranské Kotline v Belianské jeskyni a hlavně se snaží chránit tatranskou přírodu. Po letitém zkoumání kvality vody v rámci studia VŠ oboru Stráž přírody by teď rád chránil bobry. Ušlechtilých plánů má ale daleko víc!

Když někdo žije v pozemském ráji, ve vašem případě v rázovité obci Ždiar pod Belianskými Tatrami, našinec by si myslel, že už nic víc od života snad ani nemůžete chtít? Nic ale není jen černobílé. Takže můžete? A pokud ano, co všechno byste ještě chtěl dokázat? Skromný být nemusíte...

Ako by ste sa ma teraz opýtali na jedinú, takmer nikdy nezodpovedanú otázku o zmysle života. Ja osobne beriem za pozemský raj celú našu rozmanitú planétu so všetkými jej systémami a nekonečnými prekvapeniami, nakoľko nás ľudí stále toleruje a necháva sa nami objavovať. Je ale pravdou, že moja prekrásna domovina je prostredie, ktoré ohýba celý môj život či už tak, alebo onak.

Čo vlastne človek od života chce? Ani ja neviem s presnou určitosťou povedať, čo chcem. Jedno je ale isté, život mi dáva vždy nový deň, ktorý ma opakovane posúva vpred a som za to vďačný.

Sila, peniaze a sláva nie sú všetko, ak by som si mal sám dopriať, tak by to bolo určite zdravie, ktoré by bolo silnejšie a lásku, ktorá by bola nekonečná a úprimná. Ostatné vraj príde samo (úsměv).

S bratrem pomáháte rodičům při údržbě a provozu Penzionu Ždiaran, který má tu výhodu, že je situován u hlavní silnice směrem na Lysou Polanu, resp. na druhou stranu do Tatranské Kotliny a buď do Tater a Popradu či směrem na Kežmarok, navíc jste v centru dlouhé tradiční obce, u benzinky a autobusové zastávky Tatra, resp. u vstupu do Monkovej doliny. Práce je tam ale i tak dost. Co všechno takový "palác" obstarat vlastně představuje?

Práce je tu veru dosť (úsměv). Našťastie na to nie sme sami, vždy si vieme pomôcť navzájom, alebo si rozdeliť prácu podľa možností. Keďže sa naši rodičia museli po vstupe SR do EU zamestnať a takpovediac pribrzdiť svoje podnikanie, väčšinu bežných prác okolo domu robíme ja s bratom. Ani neviem kde mám začať...je toho tak veľa. Ak chcete mať v zime teplo, musíte nachystať palivové drevo, ktoré je už na jar na dvore a čaká na upratanie. Kúrenie drevom nie je taká pohoda ako keď už oheň horí a polienka sú vedľa kozubu. Jedno polienko prejde rukami 5-8x, kým sa dostane do ohňa. Ešteže máme tri krby (smích). Rovnako ako teplo v krbe treba udržiavať, tak aj okolie domu je potrebné opatrovať či zveľaďovať. V zime frézovať, na jar hrabať, v lete kosiť a na jeseň opäť popratať pred zimou. Rodinný dom ako náš si neustále žiada väčšie či menšie investície a opravy. Treba mať prehľad o zásobách v reštaurácii, či o bookingu ubytovania. Samozrejme neustále upratovanie priestorov v dome je rutinou. Pomedzi to si ale každý z nás vie nájsť chvíľku pre svoje hobby či oddych, však to je  predsa význam rodiny, podržať a pochopiť jeden druhého.

V ČR je momentálně hitem pecka kapely Mirai Když nemůžeš tak přidej, která se řídí stejnojmenným ústředním heslem Emila Zátopka. Vy jste také jeden takový »malý« tatranský Zátopek. Nevzdal jste se a makáte o to víc. Co všechno tyhle vaše aktivity představují, kolik času a prostředků stojí?

Znamená to pre mňa veľa, sme súčasťou prírody - no akoby sme na ňu niekedy zabúdali.

Aj keď je to iba 26 rokov, dovolím si tvrdiť že som mal iné detstvo ako dnešná generácia. Mám na myslí pevný internet, ktorý vydával desivé zvuky pri prenose dát a telefón s káblom, či hokej na zamrznutej ceste takmer po tme (úsměv).

Prvá pecka od života prišla v roku 2006, zavalitý 13ročný chlapec odrazu zistil, že jeho telo nefunguje. No nevzdal som sa aj keď to bolo ťažké. Po rokoch boja som zistil, že tu vlastne nejde o žiadnu vojnu medzi mnou a mojím telom, poddal som sa tomu a nastolil symbiózu. Zvyk je zvyk a zvyknúť sa dá na všetko nehľadiac na to, že cukrovka mi ukazuje životný štýl, ktorého by som sa mal držať, ak chcem čo najdlhšie ostať vo forme.

A ja a príroda? Na všeobecnom gymnáziu v Poprade som ako dospievajúci puberťák pomaly zisťoval, že naša matička zem je vzácnejšia ako som si dovtedy myslel, a že ma nesmierne baví učiť sa a objavovať jej tajomstvá viac a viac. Rozhodol som sa teda odísť študovať pár kilometrov od domu do Tatranskej Javoriny, kde sídli Výskumný ústav vysokohorskej biológie. Stráž prírody a ochrana prírody bol bakalársky program. Aj spojené magisterské štúdium alpínskej ekológie znelo veľmi vábivo s dodatkom medzinárodnej spolupráce a stáže v Nórsku.

Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, ani neviem ako sa mi to všetko podarilo skĺbiť aj s kurzom medzinárodného horského sprievodcu. Sprievodca nie je to čo horský vodca, no aj tak je to veľmi zaujímavá práca. Rozdiel je v kompetenciách a samozrejme aj v dĺžke či finančnej náročnosti kurzu. Finančne som vedel tento kurz pokryť z vlastných zdrojov.

A bobor? To je neskutočné zviera, je to taký malý stavebný inžinier, ktorý je v práci každý deň (smích). Aj keď sa vedú kontroverzné debaty medzi ochranármi a poškodenými vlastníkmi pozemkov či budov, nesmieme zabúdať, že bobor tu bol oveľa skôr ako človek, a že nie bobor ale človek prišiel na cudzie územie. Jeho význam je veľký, znovu obnovuje takpovediac mŕtve korytá riek, po ich prehradení vytvorí ekosystém, v ktorom nájdu domov mnohé vzácne živočíchy či rastliny. Myslím si, že na ochrane prírody by sa dalo zapracovať ešte viac čo sa týka podpory štátu. Ako príklad uvediem národný park, ktorý na našom území predstavuje 80 % a na starosti ho majú 15ti strážcovia. V Poľsku, kde je výmera parku len 20 % z celkovej plochy, je zamestnaných okolo 50 strážcov. Asi viete o ktorom NP hovorím (smích).

A ako ste spomenuli vyššie - diplomová práca týkajúca sa kvality vôd vo Vysokých a Západných Tatrách mi veru poriadne otestovala fyzickú kondíciu. 128 odberných miest, 28 potokov a riek, ktoré som mal možnosť spoznať sa mi navždy zaryjú do pamäti. Navyše ako aj bakalársku, tak aj magisterskú prácu som musel odovzdať po anglicky. Kto ale vydrží a nevzdá sa, ten si zaslúži a má sa (smích).

No když to tak poslouchám, tak praxe už tak atraktivní jako název oboru (Stráž přírody) není. Ale někdo ty problémy naší matičky Země, související se změnami klimatu a globálním oteplováním, pomáhat řešit musí. Má lidstvo ještě šanci zachránit tuhletu civilizaci, nebo je podle vás nějaká globální ekologická katastrofa, po které se začne zase »od jeskyní«, neodvratná?

Fuuu, to by chcelo ďalšiu stranu (smích). Je tu veľa faktorov ktoré musíme zohľadniť a na druhej strane mnoho faktov, ktoré sa nedajú poprieť. Napríklad ak sa pozrieme na vývoj grafu priemernej teploty, či iné modely ktoré potvrdzujú globálnu zmenu klímy, môžeme očakávať katastrofu. Človek by si mal ale uvedomiť jedno, nie je tu pánom. Až keď prídu tie katastrofické scenáre z amerických filmov si uvedomíme ako veľmi málo sme potrebný pre túto planétu. Mnohé civilizácie, ktoré možno boli omnoho viac civilizovanejšie ako naša societa vymizli, kontinuitu evolúcie nezvrátime.

Teda - môžeme sa prizerať tomuto najväčšiemu experimentu ľudstva (aktívne vypúšťanie CO2 a rôznych iných plynov do atmosféry), alebo s tým môžeme niečo urobiť? Nakoniec to môže dopadnúť aj tak, že sa už nebude mať kto prizerať. Životná úroveň planéty klesne natoľko, že sa vrátime do dôb baktérii, siníc a stromatolitov upravujúcich atmosféru pre ďalšiu vlnu evolúcie. Kto vie či sa zachovajú aspoň pyramídy (úsměv). Ak by to bol ten lepší scenár, že niektorí ľudia naozaj prežijú, je otázne, či by to bolo tentokrát pre ľudstvo úspešné. Stále ale predbieham, ako optimista dúfam, že sa spoločnosť spamätá a zakročíme globálne. Technologicky na to máme, no kolektívne myslenie je ešte stále slabšie ako sila peňazí a ľudskej chamtivosti.

Co by mohlo sobecké a pohodlné většině (nejen velkoměstské) populace pomoci při tom nezbytném přehodnocení žebříčku hodnot?

Určite by som sa ale pozrel na slovo »zisk«. Ako spoločnosť nastavená k neustálemu konzumu noviniek sme akoby otrokmi neustáleho kolobehu: zarobiť, ušetriť, minúť, zarobiť, ušetriť atď.. Myslím si, že najlepšie čo môže človek urobiť je výjst z jeho komfortnej zóny. Postaviť sa od telky, vybehnúť z mesta, konečne zájsť niekam pešo či ísť si obrať ovocie do susedného sadu, kde podporí miestneho človeka.

Porozmýšľajme aj v tento okamih nad palmovým olejom! A spomeniem napríklad potápanie sa pri koralových útesoch. Ak bude mať otepľovanie rovnaký spád ako dnes, vedci sa obávajú, že do roku 2050 budú koralové útesy pokrývať už len riasy.

Stejný osud čeká ledovce!

Veru (pokrčení ramen). Hodnoty si každý určuje sám. Kým nebudeme natoľko vzdelaní aby sme si vážili sami seba ako druh cicavca žijúceho v tejto rajskej záhrade, nebudeme si vážiť ani tie ostatné druhy žijúce popri nás. Spojenie s prírodou je nám geneticky dané, a ten kto to popiera, popiera celú filozofiu žitia.

Máme dar žitia, tak prečo ho nevyužiť. Máme dar vnímania a interakcie na vysoko inteligentnej úrovni, tak prečo by sme sa mali správať hlúpo z hľadiska dlhodobého prežitia? Skúsme sa pozrieť na seba, pred tým než osočíme druhého len kvôli oblečeniu, či farbe pokožky. Všeobecná nerovnováha sveta ľudí je nám snáď všetkým jasná, mali by sme sa teda snažiť najlepšie ako vieme, aby sa misky váh čím najviac zblížili tak, aby mal každý rovnaké právo a povinnosti.

Jednou z cest je určitě i výchova dětí. Proto se podílíte na Lete s Katkou - pohodových letních táborech ve Ždiaru?

To vám musím poďakovať lebo ste mi nadhodil tú správnu tému. Áno, ak nezačneme s najmenšími, veľké zakorenené stromy už neohneme. Povedal by som, že som sa narodil na prelome ľudstva (kiež by to tak aj bolo), rovnako ako skok z prvého do druhého milénia by sa mohla udiať aj zmena v ľudskom myslení.

Je zaujímavé pozorovať mladé 13ročné dievča zo Švédska, ktoré odmietlo doktrínu základných škôl a na vlastnú päsť šlo upozorniť politikov pred švédsky parlament, že ak sa nespamätajú jej generácia bude žiť v nepredstaviteľných podmienkach. Je vytrvalá a stojí si za svojim cieľom.

Katka obohatila môj život už mne ako dieťaťu na základnej škole, učila ma chémiu a prírodovedu, no a je krásne na vlastnej koži sledovať, alebo si uvedomovať chod života. Teraz jej pomáham s jej odkazom pre spoločnosť v rámci sprievodcovskej činnosti s tábormi a školami v prírode. Je naozaj úžasné sledovať, ako deti vnímajú prírodu. Niektoré to baví, samozrejme niektoré nie, no aj tých, čo to na začiatku nebavilo nakoniec odchádzajú s hlavou plnou informácii a správnych rád do života. Zamyslení, tak trošku zmenení.

Ktosi mi raz povedal, že jediné čo za sebou zanecháš je rodina, deti. Alebo sa zapamätá tvoje meno. Pri najlepšom napíšeš knihu a tvoje myšlienky sa budú šíriť ďalšími generáciami. Nakoniec mi z toho vzišlo, že ak kniha ostane živá, bude si ťa pamätať a vie o tebe rozprávať, je to ten najlepší odkaz, aký po sebe vieme zanechať. Mali by sme myslieť hlavne na to, že tu nie sme sami a po nás prídu ďalší.

Roman JANOUCH


Jak hodnotíte tento článek? (1 - nejhorší, 7 - nejlepší)

Hodnocení: 6.5, celkem 11 hlasů.

Roman JANOUCH

Diskuse k článku

Vážení čtenáři, chcete-li se zapojit do diskuse, prosíme vás o dodržování slušného vystupování. Příspěvky, které budou obsahovat sprosté výrazy, smažeme.


Hlasování
Reklama
Reklama

Reklama

Vydává Futura a.s., Politických vězňů 9, 111 21 Praha 1.
Telefony - ústředna: 222 897 111, sekretariát: 222 897 256.
Email: internet@halonoviny.cz, ISSN 1210-1494.