Rozhovor Haló novin se slovenským publicistou dr. Michalem Dienešem

Každý čin, každý skutek, který přispěl k porážce fašismu, má svou cenu

Rád bych se vrátil k srpnovému výročí Slovenského národního povstání. Co vlastně SNP znamenalo pro skončení války?

Každý čin, každý skutok, ktorý prispel k porážke fašizmu, a tak k ukončeniu tejto imperialistickej vojny, má svoju cenu. Židia, napríklad, za záchranu čo len jedného človeka (Žida) hovoria ako o záchrane ľudstva. A majú pravdu. Ocenenie, ktoré dávajú – Spravodlivý
medzi národmi – je toho vyjadrením. Zo Slovenska ho má okolo 435 (?) ľudí, a v prepočte na počet obyvateľstva nám patrí prvé miesto. Takže i naše, slovenské povstanie patrí do tejto veľmi dôležitej, všeľudskej mozaiky. Dôležité bolo aj z hľadiska usporiadania povojnového Československa. Košický vládny program by sa nezrodil ako program dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov. A treba pripomenúť, že povstanie od začiatku bolo bojom aj za obnovu spoločného štátu. Nebolo cieľom povstania vytvoriť iný samostatný Slovenský štát, len štát spoločný, na vyvážených pozíciách oboch národov. A spoločný štát z toho v povojnovom usporiadaní sveta aj profitoval.
Beneš v roku 1943 predpokladal, že čs. vláda ešte v exile vymenuje pre Slovensko krajinského prezidenta a vojenského veliteľa, ktorí najmenej dva roky po oslobodení budú na Slovensku zabezpečovať vojenskú diktatúru. Vojenský význam SNP, napriek jeho zatlačeniu do hôr, bol aj v tom, že viazal jednotky nacistického Nemecka, ktoré ich nemohlo použiť na iných miestach frontu. Viac ako dva mesiace bojovalo približne osemdesiattisíc odhodlaných povstalcov proti presile. Viazalo silu šiestich nemeckých divízií, potrebných pre rúcajúci sa front. Ďalších deväť mesiacov sa slovenské hory pre presuny nacistov stali nebezpečné, dôležité boli aj tisícky sabotážnych diverzných akcií, najmä na železničné a dopravné spoje, po ktorých fašisti prisunovali k frontu zásoby a posily.
Vojenský význam povstania bol aj v tom, že sa v tomto boji rodili základy novej, čs. ľudovej armády! Jej dôležitosť sa ukázala už o rok na to, keď v auguste 1945 začali na východné Slovensko prenikať prvé banderovské skupiny. Terorizovali a vraždili civilné obyvateľstvo, vrátane Židov, ktorí prežili holokaust! Nie náhodou útočili aj na predstaviteľov novej ľudovej moci, na národné výbory. Ak sa komunistom vytýka zásah do kláštorov, neraz tieto miesta boli útočiskom pre týchto teroristov. A cirkev to tolerovala.
Vojenský význam povstania pre skončenie vojny mohol byť väčší, ak by sa dve dobre vyzbrojené východoslovenské divízie nepodarilo Nemcom odzbrojiť. Tie mali otvoriť Sovietskej armáde prechod cez Karpáty, čo by priebeh vojny výrazne urýchlilo. Armáda, napriek tomu, bola hlavným pilierom povstalcov. Viacerí velitelia uvedených divízií už dlhodobo spolupracovali s partizánmi, zásobovali ich zbraňami a proviantom. Veľká časť týchto vojakov prešla k partizánskym jednotkám. Rovnako ako ostatné útvary v iných častiach Slovenska. Žiaľ, Nemci vojakov, ktorých pri tomto zásahu pochytali, odvliekli do koncentračných táborov. Náš otec mal šťastie, a neskôr ako stolár pomáhal sovietskym ženistom pri obnove železničného viaduktu na hlavnej zásobovacej trati.
Povstanie sa nedá oddeliť od vojenskej, resp. všestrannej pomoci Sovietskeho zväzu a jeho Červenej armády. Umožnili výcvik čs. jednotiek na svojom území, vycvičili slovenských parašutistov, ktorí velili partizánskym jednotkám. Presunuli na povstalecké územie 2. paradesantnú brigádu Čs. armádneho zboru gen. Svobodu, zabezpečovali aj presun ranených do nemocníc na svojom oslobodenom území. Sovietske lietadlá na povstalecké územie zhadzovali zbrane a materiálnu pomoc. Po skončení vojny nám za to nevystavili účet tak ako Anglicko. To si vyúčtovalo za našich vojakov, ktorí zomierali aj za ich slobodu, aj tkaničky do bot. Hlavný konštruktér rakiet na Londýn von Braun neskončil ako Tiso, ale ako vážený občan USA. Dobré, však?

Psávalo se, že šlo o internacionální povstání. Nejen slovenské. Myslíte si, že to byla pravda?

Boj proti fašizmu bol internacionálnym bojom, a takým bolo aj SNP. Uvádza sa, že sa ho zúčastnilo so zbraňou v ruke až 33 národov. Dominovala aj myšlienka slovanskej vzájomnosti. Priama všestranná pomoc zo strany Sovietskeho zväzu bola rozhodujúca, vrátane účasti sovietskych veliteľov a partizánov. V kronikách slovenských obcí sa nachádzajú aj údaje o účasti Čechov v SNP. Odhaduje sa ich počet minimálne na 2 tisíc osôb. Najväčšiu skupinu tvorili tí, čo ilegálne prešli na Slovensko s cieľom zapojiť sa do povstania. Ďalší boli tí, ktorí tu žili, a potom príslušníci 1. čs. stíhacieho leteckého pluku v ZSSR, 2. čs. paradesantnej brigády. Treba pripomenúť, že v protektoráte bol i za pokus prekročiť hranice so Slovenskom trest smrti.
Do bojov sa zapojili aj Bulhari, poľskí antifašisti, ale aj Rumuni, Rakúšania, Belgičania, Taliani, Holanďania, Španieli, Gréci atď. Išlo predovšetkým o vojnových zajatcov, alebo robotníkov odvlečených na nútené práce, ale aj o osoby mobilizované do nemeckej alebo maďarskej armády. Kurióznu pozíciu zaujímali maďarskí vojaci; jedni sa vzdali partizánskym jednotkám a už nechceli ďalej bojovať, druhí sa aktívne do boja proti fašizmu zapájali. Odhaduje sa, že ich počet bol asi 800. Podľa neúplných údajov sa do SNP zapojilo vyše 100 juhoslovanských antifašistov. Vynechať nemožno ani francúzskych občanov. Išlo zväčša o vojnových zajatcov a robotníkov odvlečených na nútené práce. Najviac ich prichádzalo z Maďarska, kde boli internovaní. Pod velením kapitána Lannuriena sa vytvorila samostatná francúzska partizánska jednotka (Francúzska légia v Československu). Tá mala k 25. augustu 1944 už 200 francúzskych partizánov. Celkový počet ich účasti sa odhaduje na približne 400. Známe sú ich hrdinské boje pri Strečne, v Turci, v priestore Žiaru nad Hronom či pri Krupine. Na Strečne majú aj svoj pomník. Pokiaľ žil kpt. Lannurien, myslím, že u nás nevynechal žiadne oslavy SNP.
Aj keď to z otázky priamo nevyplýva, nemožno nespomenúť účasť žien v SNP, a tá tiež bola medzinárodná. Najviac ich bolo vo veku 19 až 23 rokov. Mladučké, krásne a chceli žiť; ale. Okrem príslušníčok 1. čs. armádneho zboru v ZSSR sa ďalšie zapájali priamo v partizánskych jednotkách. O mnohých sa nevie, lebo zahynuli. Všetky podhorské obce, horské dediny a osady Liptova, Turca, Pohronia, Ponitria, Gemera, Oravy, Čergova, Vihorlatu, Malých a Bielych Karpát poznajú ich bojovú činnosť. Mnohé z nich zahynuli v horách, a tie, čo sa našli v masových hroboch, boli na smrť utýrané gestapom. Hitler poslal proti povstalcom najväčšiu zberbu z Európy.
Podľa záznamov najstaršia zo známych účastníčok povstania mala 52 rokov. Cez okupované územie, vlakom, cez železničné stanice, pred nosom gestapákov, previedla desiatky francúzskych partizánov. Odboj im zabezpečil falošné doklady, hovorila k nim po nemecky, a oni len pridávali ja, nein.
Bola neuveriteľne statočná, odvážna, ale aj vynaliezavá.
Podľa vlasov mala prezývku Biela pani, bola z Trenčína a volala sa Františka Hrubišková. Aj keď ju gestapo zatklo, mučilo, dočkala sa oslobodenia.

Slovensko za války bylo fašistické. Jak to, že v něm vůbec mohla vzniknout taková revolta?

Žiaden jav, či udalosť, snáď okrem Big Bangu, sa nedá vysvetliť len sám zo seba. Všetko má svoju príčinu.
Vzniku Slovenského štátu, podľa ústavy z júla 1939 Slovenskej republiky, predchádzalo niekoľko kľúčových udalostí. Mníchovská dohoda z 29. 9. 1938 a jej následky boli rozhodujúce.
Ako je známe, o deň na to, predpoludním 30. septembra, prezident Beneš a čs. vláda mníchovský diktát prijali. Poľsko a Maďarsko boli v tom čase vernými spojencami Hitlera. Ten podporoval požiadavky poľského štátu na odstúpenie Těšínska a nároky horthyovského Maďarska na južné časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny.
Udalosti naberali na dynamike. Už 9. októbra sa v Komárne uskutočnilo rokovanie medzi ministrom zahraničných vecí Maďarska Kányom a Tisom, predsedom autonómnej vlády. Maďari v podstate požadovali obnovu uhorských hraníc. K Maďarsku sa mali pripojiť mestá ako Bratislava, Nitra, Košice a viac ako 400 tisíc Slovákov. Poľsko obsadilo Těšínsko, ohlásilo nároky na severný Spiš a Oravu. Na dobových fotografiách – a treba ich dnešným Poliakom, kresťanom a mierotvorcom, aj ukazovať – ako sa ich vojaci bratríčkujú s vojakmi fašistického Nemecka, a preberajú Slovensko. Maďari mali veľkú podporu vo fašistickom Taliansku, ktoré malo záujem na vytvorení maďarsko-poľskej hranici, teda na úplnom zániku Slovenska. Už 2. novembra 1938 vo Viedni prijali arbitrážny nemecko-taliansky rozsudok, ktorým vytýčili čs.-maďarskú hranicu.
Naši dnešní pevní spojenci z NATO a Únie už druhýkrát za sebou rozhodli o nás a bez nás. Maďarsko tak obsadilo Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice; ale aj Užhorod, Mukačevo a Berehovo. V podstate v priebehu dvoch mesiacov, ak nepočítame koniec septembra roku 1938, stratilo Československo územie o rozlohe viac ako 41 tisíc km2, takmer 4,9 mil. obyvateľov, z toho bolo približne jeden milión dvestopäťdesiattisíc Čechov a Slovákov. Tieto udalosti objektívne vytvárali predpoklad na ďalšiu nestabilitu a zmeny. V celom Československu, teda nie len na Slovensku, prebiehali mocenské presuny v prospech reakčných fašistických síl. S výnimkou komunistov iné politické strany takémuto vývoju nekládli žiaden odpor! Výsledok sa dostavil: KSČ bola zakázaná 27. decembra 1938, KSS na Slovensku už 9. októbra.
Tu sa za hlavné nebezpečenstvo, s ohľadom na reálny vývoj, nepovažovalo Nemecko ako v Čechách, ale horthyovské Maďarsko.
Veci sa komplikovali aj vývojom nemecko-poľských vzťahov. Nemecko požadovalo od poľskej vlády odstúpenie mesta Gdansk, vybudovanie exteritoriálnej železnice a autostrády cez Poľsko až do Východného Pruska. Za to ponúkalo garanciu hraníc či odškodné na úkor Sovietskeho zväzu. Ribbentrop, minister zahraničných vecí Nemecka, dokonca 17. januára 1939 ponúkol Poľsku ako časť kompenzácie za Gdansk aj Slovensko! Krach tohto triedneho kapitálbratstva sa blížil. Hitler 12. februára 1939, po rozhovore s ministrom V. Tukom, sa vyjadril v prospech samostatného Slovenska. Poistil sa tým, že otvorene pripustil aj alternatívu, a to rozdelenie Slovenska medzi susedov. Západnú časť Slovenska malo zobrať Nemecko, sever, vrátane Nízkych Tatier, Poľsko a zvyšok Maďarsko.
Aby toho nebolo málo, chyby robila aj ústredná československá vláda, na čele s fašistom Beranom. Vydala Slovensku ultimátum. Aby verejne vyhlásili lojalitu čs. štátnej idei, vzdali sa požiadavky na slovakizáciu veliteľského zboru armády a ozbrojenia Hlinkovej gardy. Na Slovensko vyslala četnícke posily, a v noci z 9. na 10. marca 1939 zosadili Tisovú vládu a radikálnych vodcov Hlinkovej gardy, pokiaľ neutiekli do Viedne, internovali. Moc v štáte prevzala armáda. Tento vojenský puč, tiež ako Homolov (bol generálom) mal krátke trvanie, a tzv. odumrel. Dosiahli len to, že protičeské nálady sa ešte viac vystupňovali.
Naši »verní« západní spojenci, Francúzsko a Anglicko, nechali Československo napospas osudu. Tiso za týchto okolností vlastne nemal alternatívu, 13. marca nemeckým lietadlom odletel do Berlína, kde ho prijali so všetkými poctami hlavy štátu. Pred stretnutím s Hitlerom mu Ribbentrop oznámil, čo sa od neho očakáva: vodca je rozhodnutý likvidovať Československo a Maďarsko zadrží iba to, ak bude Slovensko samostatné. O deň na to, podľa pokynov Ribbentropa, po prednesení správy Tisom, 57 prítomných krajinských poslancov odhlasovalo vytvorenie samostatného štátu. Zaujímavé na tom je to, že Hitler naliehal, aby ho vyhlásil už z Nemecka. Odmietol to, a dostal limit do 12. hodiny nasledujúceho dňa, hlasovanie prebehlo asi 5 minút po dvanástej.
Pre predstavu, oklieštené Slovensko v tom čase malo rozlohu 38 tisíc km2, a približne 2,65 mil. obyvateľov. Všetky vtedajšie veľmoci, s výnimkou USA, ho uznali aj de iure; aj také krajiny ako napr. Ekvádor či Kostarika. Maďarsko s kresťanskou láskou dokončilo okupáciu Zakarpatska, čím sa potvrdili nemecké plány. Do Berlína po Tisovi, o deň na to, pozvali aj prezidenta Háchu, a v noci zo 14. na 15. marca mu vnútili podpísať zmluvu o vytvorení protektorátu Čechy a Morava. Tieto dátumy sa tak stali dňami rozbitia Československa. Kapitalizmus dokonal svoje dielo skazy, pričom to hlavné malo len prísť.

Jaroslav KOJZAR


Jak hodnotíte tento článek? (1 - nejhorší, 7 - nejlepší)

Hodnocení: 5.8, celkem 21 hlasů.

Jaroslav KOJZAR

Diskuse k článku

Vážení čtenáři, chcete-li se zapojit do diskuse, prosíme vás o dodržování slušného vystupování. Příspěvky, které budou obsahovat sprosté výrazy, smažeme.


Reklama
Reklama

Reklama

Vydává Futura a.s., Politických vězňů 9, 111 21 Praha 1.
Telefony - ústředna: 222 897 111, sekretariát: 222 897 256.
Email: internet@halonoviny.cz, ISSN 1210-1494.