Rozhovor Haló novin se slovenským historikem docentem Jozefem Bystrickým

Odstránenie sochy maršala Koneva je historicky neopodstatnené

Jak oslavila Bratislava 75. výročí svého osvobození od fašismu? A celkově - jak se Slovensko, lidé i politická scéna včetně prezidentky, postavili k tomuto výročí v době, kdy nás koronavirus nutí být doma?

Asi nie je najpriliehavejšie hovoriť o oslavách. V pravom slova zmysle tohto slova žiadne neboli. Výstižnejšie asi je hovoriť o tom, ako si Bratislava, hlavné mesto Slovenskej republiky, pripomenula 75. výročie svojho oslobodenia sovietskou Červenou armádou a obete jej vojakov, ktorí padli v bojoch priamo v meste a jeho okolí.

Najvýraznejšou, na prvý pohľad zrejmou odlišnosťou od výročí v uplynulých desaťročiach od 4. apríla 1945 bolo, že vzhľadom na prísne opatrenia viažuce sa k pandémii koronavírusu nebol organizovaný  žiadny pietny akt s účasťou oficiálnych delegácií a obyvateľstva. No viacerí politici a mnohí obyvatelia Bratislavy, či už na Slavíne, kde je pochovaných 6845 sovietskych vojakov, alebo pri Pomníku víťazstva na námestí Eugena Suchoňa, individuálne vzdali hold osloboditeľom a uctili si pamiatku padlých. Na Slavíne tak urobil predseda Slovenskej národnej rady Boris Kollár a jej podpredsedovia Peter Pellegríni a Juraj Šeliga. Návštevou vojenského cintorína Červenej armády na Slavíne a položením kytice kvetov pri monumentálnom pamätníku si 75. výročie oslobodenie Bratislavy pripomenul aj predseda vlády Igor Matovič.

Medzi viacerými politikmi, ktorí si toto výročie pripomenuli položením kvetov pri Pomníku víťazstva v centre mesta, bol napríklad podpredseda Slovenskej národnej rady Gábor Grendel, minister obrany Jaroslav Naď, predseda výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť Juraj Krúpa, predseda Bratislavského samosprávneho kraja Juraj Droba a primátor Bratislavy Matúš Vallo.

Neprehliadnuteľnou však bola skutočnosť, že 75. výročie oslobodenia hlavného mesta Slovenskej republiky úplne ignorovala prezidentka Zuzana Čaputová. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo okrem tohto len k jedinému takémuto prípadu. A to, keď sa pri príležitosti 73. výročia oslobodenia Bratislavy rovnako zachoval vtedajší prezident republiky Andrej Kiska.

V Praze došlo v dubnu »pod pláštíkem koronaviru« k odstranění sochy maršála I. S. Koněva, jehož vojska vjela jako první do Prahy. Jsou důvody, které Praha 6 uvedla na doklad toho, že si nezaslouží sochu na veřejném prostranství, historicky oprávněné?

Odstránenie sochy maršala Koneva považujem za historicky neopodstatnené. Jeho hodnotenie ako vojenskej osobnosti, ktorá sa výrazným spôsobom podieľala na oslobodzovaní územia Československej republiky, je presvedčujúco zdôvodniteľné objektívnymi historickými faktami. Ich znalosť, ako aj znalosť historických súvislostí s nimi spojených, by mala byť vlastná každému, kto si osobuje právo ovplyvňovať historickú pamäť spoločnosti. To platí aj pri posudzovaní účasti vojsk maršala Koneva na oslobodení Prahy, ktorá by sa nemala hodnotiť len na základe času, kedy tanky Červenej armády prenikli mesta. Do úvahy sa musí vziať vývoj situácie na európskych frontoch v priebehu trvania povstania, ale aj s nim súvisiaca účasť jednotiek 1. divízie Ruskej oslobodzovacej armády generála Vlasova na bojoch pražských povstalcov prebiehajúcich 7. mája 1945 a skutočnosť, že gen. Toussaint 8. mája o 16. hod. s predstaviteľmi Českej národnej rady podpísal protokol o zastavení bojov a odchode nemeckých jednotiek z Prahy. Podľa spomenutého protokolu sa mal odchod nemeckých jednotiek začať o 18. hod. A to aj s ich výzbrojou s tým, že ťažké zbrane mali odovzdať na okrajoch mesta a ľahké na americkej demarkačnej línii.

Podpísanie protokolu však automaticky neznamenalo ukončenie bojov. Jednotky SS v nich pokračovali najmä na Pankráci a na juhozápadných okrajoch mesta. Ešte v skorých ranných hodinách 9. mája sa bojovalo pri Zlíchove a po príchode sovietskych jednotiek v Dejviciach.  K úplnej likvidácii posledných odporov zvyškov jednotiek SS a k dokončeniu oslobodzovania mesta tak došlo až v priebehu dopoludnia 9. mája.

Znáte skutečný důvod, proč Koněv v roce 1970 nepřijel do Prahy na převzetí státního vyznamenání? Jak píše historik Fidler ve své knize, tak prý nesouhlasil se vstupem vojsk Varšavské smlouvy. To by ovšem logicky znamenalo, že se nemohl podílet na vojenském průzkumu v květnu 1968, což je mu předhazováno.

Nepoznám. Doposiaľ sa totiž nenašiel žiadny originálny dokument, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil, že nesúhlas s inváziou armád Varšavskej zmluvy bol dôvodom, alebo jedným z dôvodov, prečo si I. S. Konev v roku 1970 neprevzal československé štátne vyznamenanie. Rovnako nie je známy ani žiadny dokument, ktorý by potvrdzoval, alebo aspoň naznačoval, osobný podiel maršala Koneva na jej príprave.

Spatřujete nějaký význam v tom, že socha byla odstraněna v období před 75. výročí osvobození a vítězství? Mezi ČR a Ruskou federací je podepsána smlouva o přátelství a nabízí se otázka: Je tento čin přátelským aktem?

Ak sa vrátime k tomu, čo všetko predchádzalo samotnému odstráneniu sochy, kedy, za akých okolností a akým nedôstojným spôsobom k nemu došlo, nie je možné vylúčiť, že je súčasťou narastajúcich prejavov protiruských postojov časti českých politických síl, ako aj rôznych pokusov o spochybnenie rozhodujúcej úlohy Červenej armády pri porážke nacistického Nemecka a jeho spojencov. O tom, že by odstránenie Konevovej sochy v predvečer 75. výročia oslobodenia a víťazstva na nacistickým Nemeckom mohlo byť považované vo vzťahu k Ruskej federácii za priateľský akt, nemôže byť ani reči.

Má Slovensko také příklady, kdy byl zlikvidován památník odporu, odboje ve 2. světové válce? Napadá mě pamětní deska připomínající osvobození Bratislavy vojsky maršála Malinovského - proč a kdy k tomu došlo? Proč se bratislavské náměstí 4. apríla (den, kdy byla Bratislava osvobozena) přejmenovalo?

Nezaregistroval som, že by došlo k odstráneniu pamätníka takéhoto charakteru, no k úmyselnému poškodeniu minimálne dvoch pamätníkov došlo. Stalo sa tak v Košiciach v auguste 2017, keď bol poškodený pamätník padlých sovietskych vojakov a v júli 2019, keď došlo k poškodeniu pamätníka SNP – bronzového súsošia Brániace matky, ktoré sa nachádza nad obcou Stráňavy. Podstatne viac však bolo prípadov odstránenia pamätných tabúľ, pripomínajúcich udalosti a osobnosti spojené s protifašistickým odbojom a oslobodením. V Bratislave to bola okrem iných pamätná tabuľa maršala R. J. Malinovského na dnešnej Šancovej ulici a pamätná tabuľa oslobodenia Bratislavy na dnešnom Hlavnom námestí.

Ešte väčší rozsah však malo premenovávanie názvov ulíc i námestí v mnohých slovenských mestách, ktoré prebiehalo najmä v rokoch 1991-1992. V hlavnom meste Slovenskej republiky vtedy došlo k premenovaniu mnohých ulíc a niekoľkých námestí s názvami pripomínajúcimi významné osobností protifašistického odboja a oslobodzovania Československa v rokoch 1944–1945. Okrem iných napríklad Malinovského ulice na Šancovú, Rybalkovej ulice na Topoľčiansku, Konevovej ulice na Kozičovu a ulice Červenej armády na Grösslingovu. Rovnaký osud vtedy postihol aj Sovietske námestie, ktoré bolo premenované na Floriánske a námestie 4. apríla, ktoré dostalo názov Hlavné námestie.

Na druhej strane sa však nezmenil názov Amerického námestia. Nasvedčuje to tomu, že tieto i ďalšie zmeny názvov ulíc a námestí boli dôsledkom historicky nezdôvodnených politických rozhodnutí. Rovnakým spôsobom sa pristupovalo k odstraňovaniu názvov ulíc a námestí pripomínajúcich Červenú armádu, ktorá sa najväčšou mierou zaslúžila o oslobodenie Slovenska, a jej veliteľov aj v metropole východného Slovenska, v Košiciach. Tam sa z Triedy sovietskej armády stala Južná trieda, z Ulice generála Petrova Mlynská ulica a zo Sadu generála Petrova Mestský sad. V centre Slovenského národného povstania Banskej Bystrici došlo k premenovaniu Malinovského ulice na Dolnú a Námestia Červenej armády na Námestie Štefana Moyzesa. A mohol by som pokračovať uvedením mnohých ďalších príkladov.

Evropský parlament 19. 9. 2019 přijal usnesení, z něhož ocituji: »Před 80 lety, dne 23. srpna 1939, podepsaly komunistický Sovětský svaz a nacistické Německo smlouvu o neútočení, známou jako pakt Molotov-Ribbentrop, a její tajné protokoly, které rozdělily Evropu a území nezávislých států mezi oba totalitní režimy a seskupily je do oblastí zájmu, což připravilo půdu pro vypuknutí druhé světové války.« Evropští poslanci toto prezentují jako příčinu války. Nezaložil tento dokument, pro nějž hlasovali i slovenští europoslanci, revizi dějin?

K pokusom o revíziu dejín 2. svetovej vojny dochádzalo aj pred schválením tohto dokumentu, hrubo skresľujúceho príčiny jej vzniku. Vami spomenutá časť uznesenia Európskeho parlamentu vyznieva tak, ako by jej cieľom bolo vymazať z histórie všetko, čo už pred podpísaním Zmluvy o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom z 23. 8. 1939 (tzv. Pakt Ribbentrop–Molotov) otváralo nacistickému Nemecku cestu k rozpútaniu 2. svetovej vojny a zbaviť tak západné európske mocnosti zodpovednosti za ústupky Hitlerovi, ktoré posilňovali jeho odhodlanie uskutočniť svoje vojnové zámery. V týchto súvislostiach stačí pripomenúť politiku Veľkej Británie a Francúzska vo vzťahu k remilitarizácii Porýnia, k vojenskej angažovanosti Nemecka v španielskej občianskej vojne, k anšlusu Rakúska, no najmä ich politiku vedúcu k podpísaniu mníchovskej dohody a nakoniec aj k neúspechu rokovaní britských, francúzskych a sovietskych zástupcov o vojenskej spolupráci proti Nemecku, prebiehajúcich v Moskve do 21. 8. 1939.

Je zarážajúcou skutočnosťou, že napriek evidentnej snahe autorov návrhu uznesenia vniesť do povedomia občanov európskych krajín účelovo spolitizovaný výklad príčin vzniku 2. svetovej vojny, boli medzi jeho predkladateľmi aj slovenskí poslanci Ivan Štefanec, Vladimír Bilčík a Michal Šimečka. A to predovšetkým preto, že ignorovali takú tragickú súčasť našich spoločných dejín, akou boli následky mníchovskej dohody. Zaradili sa tým medzi zástancov extrémneho hodnotenia Mníchova slovenským historikom Petrom Mulíkom, podľa ktorého pre »Slovákov je neprirodzené považovať túto konferenciu za zlo, keď nám umožnila dosiahnuť nenásilným spôsobom vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 v Žiline. Európske veľmoci (Veľká Británia a Francúzsko neboli pod Hitlerovým tlakom) sa usilovali zachovať mier a pritom odstrániť niektoré najvypuklejšie nedostatky versaillského systému. Preto v Mníchove súhlasili s úpravou hraníc ČSR na etnickom princípe. ... Treba zdôrazniť, že vznik slovenského štátu 14. marca 1939 nijako nesúvisí s 2. svetovou vojnou (tá sa začala až 1. septembra 1939), ale s pokusmi a diplomatickými krokmi zabrániť vojne«.

Vůbec se nemluví o plánu Nemyslitelný. Byl to pokus o vyvolání války se Sovětským svazem v létě 1945, tedy třetí světové války. Spojily by se ještě činné německé síly, britské a polské exilové. Navrhl to Winston Churchill, který je pojímán velkolepě, v Praze má velkou sochu.

V roku 1998 boli v Britskom štátnom archíve odtajnené dokumenty o vojnových plánoch kabinetu W. Churchilla z jari 1945, medzi ktorými sa nachádzal aj dokument datovaný 22. mája, ktorý obsahoval plán vojnového ťaženia pod názvom Nemysliteľné (Unthinkable) – plán  ťaženia proti Sovietskemu zväzu, spracovaný Spojeným plánovacím štábom britského vojnového kabinetu. Pokyn na jeho vypracovanie vydal Churchill najneskoršie v priebehu apríla 1945, krátko pred skončením vojny na európskom priestore vojnovej činnosti.

V dokumente obsahujúcom plán možného vojnového ťaženia s predpokladaným začiatkom 1. júla 1945 sa po charakteristike všeobecnej strategickej situácie v Európe, na Blízkom východe, v Indii a na Ďalekom východe uvádzalo, že hlavným priestorom tohto vojnového ťaženia sa nevyhnutne stane stredná Európa s pomocnými, ale neobyčajne významnými operáciami v priestore Iránu a Iraku. Definovali sa ciele  ťaženia, konkretizovali sily, ktoré sa na jeho uskutočnenie mali použiť, ako aj smery hlavných úderov vojsk západných spojencov a ich pravdepodobné výsledky.

Spojený plánovací štáb konštatoval, že v súlade s pokynmi, ktoré dostal, zanalyzoval možnosť uskutočnenia operácie Nemysliteľné, pričom vychádzal z: a) Akcia získa podporu verejnej mienky vo Veľkej Británii  a USA a na vysokej úrovni zostane morálny stav anglo-amerických vojsk; b) Veľká Británia a USA majú podporu poľských vojsk a môžu počítať s využitím ľudských zdrojov Nemecka a zvyškov jeho priemyslového komplexu; c) Nie je možné spoliehať sa na nejakú pomoc zo strany armád iných západných krajín, hoci sa na ich území nachádzajú základne a zariadenia, ktoré sú k dispozícii anglo-americkým vojskám a budú musieť byť nimi využité; d) Sovietsky zväz vstúpi do spojenectva s Japonskom; e) Dátum začatia vojnového ťaženia – 1. júl 1945; f) Realizácia plánov preskupovania a demobilizácie vojsk bude pokračovať do 1. júla 1945, potom sa zastaví.

Jak byl definován cíl tohoto tažení?

Všeobecným politickým cieľom ťaženia malo byť »vnútiť Rusom vôľu Spojených štátov a Britského impéria«. Podľa spracovateľov dokumentu sa tento cieľ mohol, hoci len dočasne, dosiahnuť rýchlym vojenským úspechom anglo-amerických vojsk. Ak by sa tak nestalo, potom za jediný spôsob dosiahnutia stanoveného cieľa, v krátkodobej i dlhodobej perspektíve, považovali totálnu vojnu.

Aby bol Sovietsky zväz »vyradený z hry«, bolo podľa nich nutné: a) Okupovať takú veľkú časť jeho územia, ktorá by mala za následok  zníženie vojnového potenciálu krajiny na úroveň neumožňujúcej kladenie ďalšieho odporu; b) Vojskám Červenej armády na bojisku spôsobiť takú porážku, ktorá by Sovietskemu zväzu znemožnila pokračovať vo vojne.

Počítalo sa však aj s tým, že sovietskemu veleniu sa môže podariť odviesť vojská, vyhnúť sa rozhodujúcej porážke a »využiť taktiku tak úspešne použitú v boji proti Nemcom i v predchádzajúcich vojnách, spočívajúcu vo využití ohromných vzdialeností, ktoré mu územie poskytuje«. Aj preto spracovatelia dokumentu konštatovali, že stanoviť hranicu postupu do hĺbky územia Sovietskeho zväzu, pri dosiahnutí ktorej by sa jeho ďalší odpor stal nemožným, je fakticky nemožné.

Na základe vyhodnotenia aktuálneho pomeru síl v strednej Európe bolo dosiahnutie rozhodujúceho víťazstva anglo-amerických vojsk na tomto priestore vojnovej činnosti vyhodnotené ako málo pravdepodobné.

Plánovači této války kalkulovali i s pomocí poražených Němců...

Áno, podľa spracovateľov dokumentu sa na začiatku ťaženia mohlo počítať s reorganizáciou a prezbrojením 10 nemeckých divízií, čo by sa ale nemuselo stihnúť do 1. júla 1945. Ich nasadenie do bojovej činnosti sa považovalo za reálne na začiatku jesene. Tieto divízie však neboli zahrnuté do vyššie uvedených počtov spojeneckých divízií a brigád. Sformovanie väčších nemeckých síl vyžadovalo dlhší čas. Úvahy o možnom využití časti bývalých vojsk wehrmachtu nachádzajúcich sa v britskom zajatí vychádzali z predpokladu, že »nemecký generálny štáb a dôstojnícky zbor, pravdepodobne, dospejú k záveru, že postaviť sa na stranu západných spojencov bude najlepším spôsobom zodpovedať ich záujmom«.

V súvislosti s možným využitím nemeckých vojsk podľa zámerov Churchilla je známe, že po podpísaní bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka zostala v britskom pásme zachovaná armádna skupina generála Müllera aj s jej poľným veliteľstvom a asi 200 000 mužmi. V Šlesvicku-Holštýnsku sa nachádzal asi milión nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí neboli prevzatí do zajatia a ich denné zamestnanie si zachovávalo charakter vojenského výcviku. Ešte v júli 1945, na postupimskej konferencii, sovietska delegácia upozornila delegácie USA a Veľkej Británie na neplnenie podmienok kapitulácie Nemecka zo strany západných mocností, majúc na zreteli takmer 400 000 neodzbrojených nemeckých vojakov, ktorí sa nachádzali v Nórsku. Ich odzbrojovanie sa pretiahlo až do konca roka 1945.

Na základe vyhodnotenia pomeru síl Výbor náčelníkov štábov, ktorý viedol náčelník imperiálneho generálneho štábu poľný maršal Alan Brooke, konštatoval, že pomer síl pozemných vojsk jednoznačne ukazuje, že západní spojenci nemajú dostatok síl na uskutočnenie útoku s cieľom dosiahnuť rýchle víťazstvo. Pokladal si za povinnosť upozorniť ministerského predsedu W. Churchilla, že ak sa vojna začne, západní spojenci nedosiahnu rýchly úspech a ocitnú sa vtiahnutí do dlhej vojny  proti sovietskym pozemným silám majúcim značnú prevahu.

Sověti tento plán prohlédli a tím předešli další světové válce.

Plán Nemysliteľné (Unthinkable), spracovaný na základe nariadenia britského ministerského predsedu Churchila, nezostal pre sovietske velenie utajený. Podľa profesora univerzity Edinburgu D. Ericksona  tento plán pomáha objasniť, »prečo maršal Žukov neočakávane v júni 1945 preskupil svoje sily, z Moskvy dostal rozkaz zosilniť obranu a podrobne študovať rozmiestnenie vojsk západných spojencov. Teraz sú príčiny jasné: očividne bol Churchillov plán včas známy Moskve a stalinský generálny štáb prijal príslušné protiopatrenia«.

Monika HOŘENÍ


Jak hodnotíte tento článek? (1 - nejhorší, 7 - nejlepší)

Hodnocení: 6.1, celkem 93 hlasů.

Monika HOŘENÍ

Diskuse k článku

Vážení čtenáři, chcete-li se zapojit do diskuse, prosíme vás o dodržování slušného vystupování. Příspěvky, které budou obsahovat sprosté výrazy, smažeme.


janmakovicka
2020-05-13 20:04
Mimořádně závažný článek.Také W. Churchill má v Praze sochu.
Reklama
Reklama

Reklama

Vydává Futura a.s., Politických vězňů 9, 111 21 Praha 1.
Telefony - ústředna: 222 897 111, sekretariát: 222 897 256.
Email: internet@halonoviny.cz, ISSN 1210-1494.