Info pro čtenáře

Vážení čtenáři. Přecházíme na nový web, který je na adrese https://www.ihano.cz.

Tato adresa bude stále funkční, ale už ne aktuální. Bude fungovat jen jako archiv.

Přejděte na https://www.ihano.cz.

Reklama
--> 
Rozhovor Haló novin se slovenským historikem, básníkem a spisovatelem profesorem Jozefem Leikertem

Medzinárodný deň študentstva sa nerodil ľahko

Letos je tomu 80 let od ustanovení Mezinárodního dne studentstva (MDS), coby výrazu úcty mezinárodní studentské komunity vůči českým vysokoškolským studentům zmasakrovaným v roce 1939 německými nacisty. Můžete, prosím, připomenout i další okolnosti ustanovení MDS?

Medzinárodný deň študentstva sa nerodil ľahko a bolo treba veľké úsilie českých a slovenských študentov, ktorí bojovali v Československej zahraničnej armáde v Anglicku, aby ho presadili. Považujem za malý zázrak, že sa im to podarilo, lebo viaceré národné študentské zväzy neboli naklonené, aby Medzinárodný deň študentstva vznikol na počesť 17. novembra 1939, keď boli zatvorené všetky české vysoké školy a 1222 vysokoškolákov odvlečených do koncentračného tábora. Napríklad Francúzi presadzovali, aby bol tento sviatok na počesť zatvorenia Sorbonny, kedy bolo zabitých viac študentov ako v Prahe. Poliaci zase, aby bol na počesť odvlečenia pedagógov z Jagelovskej univerzity do koncentračného tábora. Záujem o sviatok mali aj Nóri a iné národy, veď Nemci po dobytí každej krajiny sa ihneď vrhli na vysoké školy.

Českí a slovenskí študenti museli získať na svoju stranu najskôr anglický národný zväz a potom študentov z ďalších krajín, čo nebolo jednoduché, lebo ako vojaci nemali veľa príležitostí stretávať sa. Slovenských študentov spomínam zámerne, veď v Československej zahraničnej armáde vo Francúzsku a neskôr aj v Anglicku bolo pomerne veľa Slovákov. Českí a slovenskí študenti pri organizovaní aktivít robili všetko spoločne, navyše neuznávali rozdelenie štátu, po ktorom vznikol protektorát a slovenský štát. Bojovali predsa za jednotné Československo. Spočiatku bol ich hybnou silou Slovák Eduard Goldstücker, neskôr známy literárny vedec a germanista, ktorý bol v roku 1968 predsedom Zväzu československých spisovateľov. Eduard Goldstücker bol o niečo starší ako študenti, do Anglicka emigroval v marci 1939, teda hneď po rozdelení Československa. Prednášal na Oxfordskej univerzite a pracoval v školskom odbore u prezidenta Edvarda Beneša. Po Novembri 1989, keď sa Eduard Goldstücker vrátil z anglickej emigrácie, som sa s ním stretával pomerne často a viedli sme dlhé rozhovory. Nielen od neho, ale aj od iných bývalých študentov z Československej zahraničnej armády viem, že bol prvý, ktorý vyzýval, aby na počesť študentských represálií v Prahe, Brne a Príbrame (Příbrami) vznikol Medzinárodný deň študentstva.

Neskôr pomáhal prezidentovi Benešovi vybaviť, aby študenti posledných ročníkov mohli dokončiť štúdium na anglických vysokých školách. Zorganizoval aj dve promócie, keď akademickí funkcionári Oxfordu v talároch svojej univerzity odovzdali študentom diplomy. Nie diplomy Oxfordskej univerzity, ale Karlovej univerzity, Masarykovej univerzity a Univerzity Komenského, podľa toho, na ktorej vysokej škole študenti pôvodne študovali. Spomínal mi aj to, že dlho hľadal po knižniciach ročenky našich univerzít, aby akademikom Oxfordu mohol ukázať diplomy, ktoré pred vojnou udeľovala Karlova univerzita v Prahe, Masarykova univerzita v Brne a Univerzita Komenského v Bratislave, aby podľa nich vytlačili nové diplomy.

Českí a slovenskí študenti po príchode do Anglicka nevedeli veľmi dobre po anglicky, neboli zorientovaní a Goldstückerova pomoc, usmernenia a odporúčania boli pre nich mimoriadne prospešné. Goldstücker bol v tom období už uznávanou osobnosťou v anglických akademických kruhoch, najmä na Oxforde, a výborne vychádzal s anglickým národným študentským zväzom.

Ak niekto tvrdí, že Medzinárodný deň študentstva je len českou záležitosťou, nehovorí pravdu. Založili ho spoločne českí a slovenskí študenti bojujúci v Československej zahraničnej armáde s veľkou pomocou Slováka Eduarda Goldstückera.

Myslím, že nebudu daleka pravdě, když řeknu, že naše veřejnost jako celek nezná Mezinárodní den studentstva a už vůbec neví nic o kulatém výročí. Co by si každý měl zapamatovat?

Hneď na úvod musím povedať, že ma veľmi mrzí, že tento sviatok nemá medzi českými, ale ani slovenskými študentmi, takú vážnosť, ako by si zaslúžil. Nechcem byť kritický, ale mám pocit, že dnešným študentom je úplne ľahostajný. Ale aj pedagógom na vysokých a stredných školách. Zaujímajú sa o všeličo, len nie o to, pripomenúť si 80. výročie Medzinárodného dňa študentstva a patrične sviatok osláviť... Budem konkrétny, už rok a pol upozorňujem na blížiaci sa sviatok zástupcov univerzít, ako aj českých a slovenských diplomatov a politikov, ale tvária sa, že ich to nezaujíma. Sčasti majú pravdu, život je prirýchly... Napriek tomu by sme si históriu mali vážiť. Napokon, vznik Medzinárodného dňa študentstva bola veľká udalosť nielen pre našich študentov, ale pre študentov celého sveta, veď oficiálne získali vlastný sviatok. No my sa dlhé roky tvárime, že nám je to jedno, respektíve, že takýto sviatok ani nepotrebujeme...

Je pravda, že v súčasnosti pandémia covid robí svoje a brzdí nás v rôznych aktivitách, ale za túto situáciu sa dá všeličo skryť, aj naša neschopnosť, nevôľa, neochota. Najmä, ak sme ani v predchádzajúcich rokoch nehýrili snahou pripomenúť si dôstojne a na úrovni osláviť študentský sviatok. Najprv by sme mali byť iniciatívni v Čechách a na Slovensku, potom je šanca, že budú aktívni aj iní.

Ak sme my k vlastnej histórii – pritom s mimoriadnym medzinárodným akcentom – nevšímaví, nemotivuje to ani ďalších. Čo by dali iné štáty, keby mali v rukách taký tromf, ako je Medzinárodný deň študentstva. Viem si predstaviť napríklad Maďarov, ale aj iné národy, čo všetko by robili pre propagáciu a ako by sa chválili.

Vy jako slovenský historik a spisovatel jste zřejmě pronikl nejhlouběji do historie 17. listopadu 1939. Je to trochu zahanbující, že v ČR není takový znalec této historie, nebo ano?

Pri všetkej skromnosti som pravdepodobne do problematiky študentskej tragédie z novembra 1939 vnikol najhlbšie, čoho dôkazom je sedem kníh, ktoré som o tejto téme napísal. Pravdou však je, že kedysi sa tejto problematike venovalo niekoľko českých historikov a ja som nadviazal na ich výskumy. Na Slovensku som jediný, historici, ale ani spisovatelia literatúry faktu sa špeciálne tejto problematike nevenujú. Okrem vlastného výskumu som sa vybral cestou hľadania pamätníkov, čo dovtedy nikto nerobil. Zásluhou toho sa mi podarilo veľa zistiť, objasniť, doplniť a spresniť, lebo v archívoch nebolo a nie je veľa dokumentov z tohto obdobia. Našťastie som zavčasu zistil, že najväčší archív je v mysliach, ale aj srdciach pamätníkov, tých, ktorí na vlastnej koži prežili brutálne prepadnutie v internátoch, odvlečenie a kruté zaobchádzanie v koncentračnom tábore či neľahký život v Československej zahraničnej armáde. A to, že som sa im prihovoril po slovensky, mi ešte viac otváralo dvere a ako hovorievam, aj srdcia. S viacerými pamätníkmi a ich príbuznými som sa spriatelil a dodnes udržiavam s rodinami kontakty.

Samozrejme, že autoritu a vážnosť som si musel získať najmä serióznosťou a korektnosťou. Niekedy bolo najťažšie cestovanie, hľadanie, vypisovanie listov. Vtedy ešte neboli maily, počítače ani mobilné telefóny. Precestoval som celú Československú republiku, vypisoval listy do zahraničia a dlho čakal na odpovede. Zber materiálov bol ťažký, ale v mnohom zaujímavý, podnetný a predovšetkým nesmierne obohacujúci. Nielen pre mňa, ale aj pre samotných pamätníkov, ktorí sa viaceré podrobnosti dozvedali až odo mňa.

Je ještě něco, co z problematiky 17. listopadu 1939 nemáte jako historik prozkoumáno? Případně co byste chtěl dokázat?

Ako som spomenul, postupne mi vyšlo sedem kníh k tejto problematike: Ráno prišla noc, A deň sa vrátil, Čierny piatok sedemnásteho novembra, Sny v okovách, Ukradnutá mladosť, Ďaleko a predsa blízko, Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha. Určite by sa dalo ísť ešte ďalej, najmä pri spracovaní niektorých osobností, ale aj určitých historických momentov. Zaujímalo by ma napríklad sledovať osudy niektorých bývalých študentov, ktorí trpeli v päťdesiatych rokov.

Rovnako by bolo zaujímavé podrobne zmapovať osudy tých bývalých študentov, ktorí boli v Československej zahraničnej armáde. Po oslobodení sa všetci nevrátili do Československa, niektorí zasa emigrovali po roku 1948 alebo neskôr. Nehovoriac o tom, čo prežívali v Československu ich manželky Angličanky. Ako boli sledované, ako trpeli za manželov, ktorých krivo obvinili len za to, že bojovali v Československej zahraničnej armáde. Možností a tém na vedecké či literárne spracovanie sa núka viac, ale neraz si hovorím, že načo a komu by to bolo.

Tohto roku som napríklad s veľkým časovým odstupom inicioval medzinárodnú konferenciu za účasti najmä Čechov, Slovákov a Angličanov. Ale aj vydanie v niektorom londýnskom vydavateľstve knihy o celej študentskej tragédii, ale neúspešne. Nezáujem bol z českej, slovenskej i anglickej strany. Pritom Česi i Slováci mohli z toho len a len profitovať.

Zdá sa, že nezáujem pramení z neschopnosti kompetentných, ktorí málo poznajú históriu, ale aj z ich slabého národného povedomia. V súčasnosti sa zaujímajú o všetko možné, len nie o návraty do minulosti. Mrzí ma, veľmi ma mrzí, že o udalosti 17. novembra 1939 a 17. novembra 1941 je minimálny záujem, či presnejšie povedané, skoro žiadny. Všetko zatienil 17. november 1989, väčšina mladých dnes vôbec nevie, čo sa odohralo pred osemdesiatimi rokmi a tri roky predtým. Viem to veľmi dobre, veď učím na vysokej škole a denne sa s nimi stretám.

Kolik ještě žije pamětníků 17. listopadu 1939?

Z priamych pamätníkov už nežije nikto. Posledný bývalý študent, ktorý bol v koncentračnom tábore Sachsenhausen, Vojmír Srdečný zomrel pred dvomi rokmi. Pomreli už aj bývalí študenti, ktorí bojovali v Československej zahraničnej armáde. Našťastie žijú v mojich knihách, spomienkach a na desiatkach magnetofónových páskach, ktoré som s nimi pred rokmi nahral.

Ctí se MDS v Anglii? Jaké jsou vaše zkušenosti s »anglickou stopou«, tedy se zájmem anglických vysokých škol a vysokoškoláků o tento svátek?

Cez vojnu, ale aj po nej, si Angličania českých a slovenských študentov z Československej zahraničnej armády veľmi vážili a oceňovali, že dobrovoľne prišli a bojovali za Anglicko. Aj preto im boli nápomocní, najmä tým študentom, ktorým umožnili dokončiť štúdiá na vysokých školách. Nebyť ich ústretovosti, pomoci a náklonnosti, 17. november by sa bol ťažko stal Medzinárodným dňom študentstva. Pravdou je síce aj to, že českí a slovenskí vojaci boli v uniformách fešáci a páčili sa Angličankám. To tiež zohralo svoje...

Jedno je však isté, našich vojakov-študentov mali Angličania veľmi radi a mnohých pozývali domov. Niet sa čo diviť, veď boli mladí, zábavní, šarmantní, vedeli pekne spievať. Nečudujem sa, že nejedna Angličanka sa zaľúbila a už počas vojny vznikli viaceré manželstvá, čo takisto pomáhalo prehlbovať vzťahy.

Postupne, ako začali odchádzať z tohto sveta, začalo ochladzovanie záujmu o Medzinárodný deň študentstva, lebo bývalí študenti v Anglicku aj po skončení vojny neustále pripomínali študentskú tragédiu. Päťdesiat rokov sme sviatok oslavovali aj v Československu.

Ale zrazu sa stalo čosi nepochopiteľné. Po novembrových udalostiach 17. novembra 1989 českí a slovenskí poslanci v akejsi zvláštnej eufórii začali brojiť proti Medzinárodnému dňu študentstva s odôvodnením, že je to komunistický sviatok a treba ho zrušiť. Hoci zrušiť ho nemohli, lebo Medzinárodný deň študentstva odhlasovalo iné spoločenstvo. Nakoniec presadili, že 17. november sa stal Dňom boja za slobodu a demokraciu, čo znamenalo, že z kalendárov vypadol Medzinárodný deň študentstva. Začali sme oslavovať a velebiť len 17. november 1989 ako začiatok politickej zmeny v Československu...

V Anglicku a inde vo svete si 17. november stále pripomínali ako Medzinárodný deň študentstva, organizovali sa aj rôzne oslavy. Samozrejme v každej krajine inak, pričom veľa záležalo od národných zväzov a vedenia univerzít a škôl. Jedine v Čechách a na Slovensku sa Medzinárodný deň študentstva neoslavoval. Je to absurdné...

Celé tri desaťročia sa u nás nič nedialo, ak nerátam nemastné-neslané jednu-dve vety niektorého rečníka pri výročí 17. novembra. To je tiež jeden z dôvodov, že sa o najväčšom študentskom sviatku prestalo u nás hovoriť a súčasní študenti vôbec nevedia, že majú nejaký svoj sviatok...

Časom sa znížil záujem o Medzinárodný deň študentstva aj v Anglicku. Na otázku: Prečo? som dostal odpoveď: Veď ani u vás si tento sviatok nevážite! Bola to pravda, veď sme ho demonštratívne vyhodili aj z kalendára!

V Českej republike táto situácia trvala presne tridsať rokov! A na Slovensku trvá dodnes! V českom parlamente sa pred pár rokmi viacerí poslanci usilovali o vrátenie 17. november ako sviatku Medzinárodného dňa študentstva. V tomto úsilí som ich podporoval aj ja, nielen vystupovaním na rôznych akciách, ale dva či tri razy som nakúpil svoje knihy o udalostiach 17. novembra 1939 a 17. novembri 1941 a s plným batohom išiel do parlamentu a rozdal ich poslancom. Viem, že to isté viackrát spravil aj historik Zdeněk Pousta, editor mojej knihy Černý pátek sedmnáctého listopadu, ktorú vydala Karlova univerzita.

Nebyť rôznych náhod, ale aj blížiaceho sa 80. výročia 17. novembra 1939, Medzinárodný deň študentstva by v Čechách pravdepodobne ostal »úmyselne« nepovšimnutý. Našťastie sa podarilo takmer nemožné a z českého kalendára sa už druhý rok dozvedáme, že 17. november je nielen štátny sviatok , ale aj Deň boja za slobodu a demokraciu a zároveň Medzinárodný deň študentstva.

Trochu trápne vyznieva, ak v česko-slovenskom kalendári s českými a slovenskými menami majú Slováci síce tiež uvedený štátny sviatok, ale len Deň boja za slobodu a demokraciu. A nie aj Medzinárodný deň študentstva, ktorý pred 80 rokmi zakladali aj bývalí slovenskí študenti. K tomu naozaj nemám čo dodať...

Vy osobně jste se zasloužil o pamětní desku mladých lidí, kteří byli 28. října 1939 smrtelně zraněni v Žitné ulici v Praze. Tato deska je tam od podzimu 1989. Jak se stalo, že jste ji inicioval?

Keď som zisťoval, kde presne bol 28. októbra 1939 smrteľne postrelený Jan Opletal a priamo do srdce strelený mladý pekár Václav Sedláček, som neraz prechádzal po Žitnej ulici a zvažoval, kde mohlo dôjsť k streľbe. Krokmi som meral vzdialenosť, prerátaval minúty. Keď som si bol istý, kde s najväčšou pravdepodobnosťou k incidentom došlo, zašiel som na Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže a požiadal o umiestnenie pamätnej tabule.

Spočiatku sa do toho nikomu nechcelo, každý krútil hlavou, vraj to nie je také jednoduché, treba vierohodné doklady a potom kadejaké potvrdenia a povolenia z mestskej časti. Navyše múr, kde som navrhoval umiestniť pamätnú tabuľu, bol ošarpaný, rozpadával sa a doslova špatil celú spodnú časť ulice. Nevzdával som sa a iniciatívne som začal chodiť po úradoch a vypisovať žiadosti, hoci som nebýval v Prahe, ale v Bratislave. Mal som šťastie, že tajomníčkou ÚV SZM zodpovednou za vysoké školy bola vtedy Hana Entlerová, ktorá bola úžasná a veľmi pomáhala. Pamätnú tabuľu slávnostne odhalili týždeň pred 17. novembrom 1989 a bolo tam toľko ľudí, že museli zastaviť premávku.

Teraz, keď prídem do Prahy, skoro vždy zájdem na Žitnú ulicu, či je pamätná tabuľa v poriadku. Ale aj na Jilsku ulicu, križujúcu Karlovu ulicu, či je v poriadku medená doštička v dlažbe, nazývaná Stolperstein, ktorú sme pred dvomi rokmi slávnostne usadili do dlažby na pamiatku Slováka Marka Frauwirtha, jedného z 9 mladých ľudí popravených na výstrahu 17. novembra 1939.

Proč vyprchává vzpomínka na 17. 11. 1939 a je cíleně přebíjena 17. listopadem 1989?

17. november 1939, ale aj 17. november 1941, zatienil 17. november 1989. Náhodou, úmyselne? Ťažko povedať. Nemožno však zabúdať, že nebyť osláv a manifestácie 17. novembra 1989, keď sme si pripomínali 50. výročia 17. novembra 1939, neboli by sa udiali známe udalosti.

Dnes už vieme, že politická zmena sa mala začať o niekoľko dní neskôr, 10. decembra 1989, na Deň ľudských práv. Niektorí mladí, medzi ktorými boli deti disidentov, sa o to pokúsili 17. novembra, a vyšlo to. Viem to veľmi dobre, lebo miesto stretnutia študentov na Albertove som im na požiadanie vybral ja a v knihe Ráno prišla noc, ktorá vyšla k 17. novembru 1989, podčiarkol pasáže, aby mohli lepšie argumentovať a získať povolenie. Spomienkové stretnutie, ktoré prerástlo do manifestácie, veľmi pripomínalo situáciu z novembra 1939, keď sa pripravovala rozlúčku s Janom Opletalom na Albertove. Aj tá raz bola povolená, potom zakázaná a znovu povolená. 17. novembra 1989 som bol so študentmi na Albertove, potom som išiel s nimi na Vyšehrad, kde sme položili kvety k hrobu K. H. Máchu a kráčal som s nimi aj nábrežím až na Národnú triedu, kde nás zastavil kordón príslušníkov Verejnej bezpečnosti v bielych prilbách. Ale to už je iná história.

Jak se připomíná Mezinárodní den studentstva na Slovensku?

Menej ako v Čechách. Napomáha tomu aj už spomínaný fakt, že sviatok nie je v kalendári. Zatiaľ márne oslovujem slovenských poslancov, aby 17. novembru vrátili vážnosť aj tým, že sa znovu stane oficiálnym Medzinárodným dňom študentstva spolu s Dňom boja za slobodu a demokraciu, ako je to v Českej republike. Hoci si uvedomujem, že na vzdanie úcty je tisíc príležitostí a nemusí nás k tomu nabádať nápis v kalendári.

Monika HOŘENÍ


Jak hodnotíte tento článek? (1 - nejhorší, 7 - nejlepší)

Hodnocení: 5.6, celkem 33 hlasů.

Monika HOŘENÍ

Diskuse k článku

Vážení čtenáři, chcete-li se zapojit do diskuse, prosíme vás o dodržování slušného vystupování. Příspěvky, které budou obsahovat sprosté výrazy, smažeme.


Reklama
Reklama
Podrobné hledání
--
Reklama

Reklama